Juraj Nvota: Život bez snov je smutnejší - Zdroj: Rómsky nový list – nezávislé kultúrno – spoločenské noviny Rómov na Slovensku Romano nevoľil, číslo 922 – 925, 37. – 40. týždeň, 1. september – 30. september 2009

Člen poroty na 1. rómskej superstar, ktorú rodina Nvotovcov pripravila, divadelný, filmový, televízny režisér a herec, ktorý vníma mnohým unikajúce detaily každodenného života a predovšetkým – poštár Jakub zo známeho filmu Ružové sny v rozhovore pre RNĽ.

Rómovia Vás poznajú najmä ako poštára Jakuba. Bol to Váš prvý konakt s rómskym svetom?

V detstve som nerozlišoval, kto je kto. Či Slovák, Róm, Žid, Maďar alebo Čech… .Boli to len dospelí a deti. Môj starý otec bol z Juhoslávie. Pamätám si, ako mi rozprával o chlapcovi, ktorý bol taký hladný, že zhltol horúci pečený zemiak a zomrel. Volali ho Sámižidov. Bol to zrejme Žid Samko… V piatej triede, keď sme mali tak 10 – 11 rokov, zdedili sme nového 15 – ročného spolužiaka Jana Suchánka. Bol tmavšej pleti a už zarastal. Keď som bol na prázdninách u ó – mamy a ona nechcela, aby som rozumel, o čom sa rozprávajú s tetou Šárikou, hovorili po maďarsky… Vtedy som pomaly začal chápať, že nie všetci ľudia na svete sú Slováci, že sme dokonca asi menšina.

Ako vnímate útoky voči Rómom z úst politikov či iných verejne známych ľudí?

Róm, ak dačo ukradne, stáva sa zlodejom. Lenže v správach počujeme, že Róm XY ukradol to a to. Ale keď Slovák vykradne banku, nehlásia, že Slovák XY ukradol peniaze. Jednoducho povedia len jeho meno. Tak by to malo byť aj u Róma. Naozaj si nemyslím, že všetci Rómovia kradnú a ani to, že všetci Slováci sú fašisti. Odpúšťanie je lepsší liek ako prilievať benzín do ohňa. Podpaľači sa múžu hanbiť, ale ešte viac tí, čo im na to hlúpo naletia.

Ako sa dívate na pôsobenie svojich dcér Dorotky a Terezky v Spišskom Hrhove?

Ako hrdý otec. V)dakabohu za také deti. Čo Dorotka vymyslela, Terezka kamerou zachytila…. a ja s malou Marínkou a Samkom sa máme čo od nich učiť.

Akými dojmami Vás obohatila rómska superstar, ktorú zorganizovala Vaša Dorotka?

Nemám rád súťaženie. Muzika má výnimočný dar ľudí spájať. Nacionalizmus a rasizmus má zas schopnosť ľudí rozdeľovať. Myslím, že sme v Spišskom Hrhove všetci, až na kapelu zo Žehry, vedeli, že až tak strašne na súťaži nezáleží. Víťazmi boli vlastne všetci, lebo spolu dokázali vytvoriť taký program, čo plný amfiteáter Rómov aj Slovákov dvíhal zo sedadiel. Nakoniec všetci stáli a tancovali. Tí zo Žehry nám po vyhlásení výsledkov vyčítali, že sme rozhodovali podľa sebaa ako sa nám páči. Mali pravdu, len neviem, v čom bola chyba. To čomu ľudia najviac tlieskali, to aj vyhralo. Prekvapilo ma, že hrhovský starosta bol k celej akcii tak ústretový. Že Dorotke požičal auto, že poskytol obecné priestory na vyraďovacie kolá, že zabezpečil aparatúru, že na finále poskytol areál amfiteátra, služby… Že dal postaviť stany na spanie, že osobne prispel, že je taký statočný a nebojí sa. Rómovia ho nesklamali. Som rád, že spolužitie Rómov a Slovákov v Hrhove je lepšie, ako som si myslel. Sitácia je oveľa nádejnejšia, ako sa zdá z Bratislavy. Možno to je moje ružové sny, ale bez snov je život smutnejší.

Daniela Obšasníková